Schwanitz, Dietrich: Vzdělanost jako živý dialog s minulostí

 

Technokratov vzdelávania je požehnane. Teda tých, ktorí snívajú o skvalitnení vzdelávacieho systému pomocou monitorov a Monitorov, modernejších učebníc a digitálnych tabúľ. Koho už len trápia principiálne otázky o samotnom zmysle vzdelanosti?!

 

Nemecký spisovateľ, historik kultúry a profesor anglistiky na hamburskej univerzite Dietrich Schwanitz môže byť smelo považovaný za lídra nenápadnej menšiny idealistov a romantikov vyznávajúcich klasickú vzdelanosť. Schwanitzova kniha Vzdělanost jako živý dialog s minulostí (Prostor, 2011) vyšla od svojho vzniku v tridsiatich vydaniach a bola preložená do mnohých jazykov. Nakoniec o záujemcov nie je núdza, lebo mnohí cítia, že orientácia v megapriestore informácií je dnes výzvou viac ako náročnou. Ide o špeciálny druh encyklopédie, ale jej autor si v úvode neodpustil veľmi praktické poznámky o stave vzdelávacieho systému. S trochou sarkazmu tento úvod sám označil za kapitolu, ktorú je možné pokojne preskočiť. Kto nedá na jeho provokatívnu radu, urobí dobre. A bude žasnúť. Postrehy o kvalite nemeckého školstva – čuduj sa svete – sú nebezpečne podobné tomu, o čom rozprávame my doma.

 

„Škola sa vrátila k princípu výmenného obchodu. Nemčinu možno nahradiť telocvikom a matematiku náboženstvom. Na trón zasadla ohromná ľubovôľa.“ Padla kľúčová zásada všetkých vedných odborov, teda rozlišovanie podstatného od druhoradého, povinnosti od slobodnej voľby, základných a doplnkových odborov.

 

Krátka politická esej o rozdielnom prístupe kresťanských (CDU) a sociálnych (SPD) demokratov k vzdelávaciemu systému ukazuje na nápadnú podobnosť so súčasnými slovenskými reáliami. Strany sa chcú „vybúriť” v nových koncepciách. Snahy o zmeranie úspešnosti vzdelávania zlyhali. „Čím sú v jazyku frázy, tým sa v škole stali známky, už nič neznamenajú.“

 

A Schwanitzove riadky adresované učiteľom? Žiadna falošná zhovievavosť. Ostatné sociálne skupiny sa na nich pozerajú s podprahovým dešpektom. „Nikdy neopustili vzdelávací systém, aby osvedčili svoje schopnosti v živote mimo neho.“ Predsa sa nakoniec dostáva aj k malým kúskom solidarity. Ľudia z iného prostredia si nedokážu predstaviť každodenný boj so sadistickou zlobou a duševnou tuposťou.

 

Pokračovanie knihy je úplne konkrétnym manuálom na boj s duševnou tuposťou, intelektuálnou lenivosťou či nedostatkom civilizovanosti. Po skúmaní podstaty poznania prichádza na rad nevyhnutná drobná práca na získavaní znalostí. Schwanitz sprevádza dejinami Európy, literatúrou, dejinami umenia a hudby. Píše o veľkých filozofoch, ideológiách a vedeckých obrazoch sveta. Nevyhýba sa ani genderovým diskusiám.

 

Škandál nevedomosti nesúvisí iba s objemom znalostí. Ešte viac je v hre schopnosť komunikovať, rozumieť symbolom a skrytým významom. V kríze je ochota rozumieť príbehom. Inteligencia nie je iba sumou naučeného, ale ešte viac výsledkom spolupôsobenia nadania a tvorivosti.

 

Ktovie, čo si o tejto vízii myslia vyznávači technologického pokroku a lobisti za lacné širokopásmové pripojenie k internetu aj v tej najposlednejšej vsi. Nech je to akokoľvek, snívanie o naplnených životoch je ambícia trendová v každom čase. Skutočná vzdelanosť je témou, ktorú poctivé mozgy budú musieť zvládnuť napriek námahe, lebo tá je v tomto prípade povinná.

 

Ideál, ktorý Schwanitz vo svojej knihe modeluje, je jasný: kriticky mysliaci, civilizovaný človek vedomý si malej i veľkej histórie, odolný proti vábeniu bludmi a manipulátormi, človek jemných a kultivovaných spôsobov. Je to archaizmus a maximálna nevyhnutnosť v jednom.