Juvin, Hervé; Lipovetsky, Gilles: Globalizovaný Západ
www.aktuality.sk | 10. 7. 2012 | Ľubomír JAŠKO
Komentár: Zjednotená planéta konzumentov
O prebiehajúcej globalizácii a vzniku spoločnej svetokultúry sa netreba hádať. Každý deň ju vnímame v tých najrozličnejších podobách. Spor vznikne vo chvíli, keď začneme hľadať plusy a mínusy týchto javov. Máme sa vo svete pripraviť na koniec dejín a definitívne víťazstvo západnej civilizácie? Alebo nám naopak hrozí stret kultúr, boj bez milosti a dialógu?
Svetokultúra
Otázku o zmysle a konečnom zúčtovaní globalizačného procesu si položili aj francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky spolu s ekonómom a esejistom Hervé Juvinom (Globalizovaný Západ, Prostor 2012). V opise prejavov globalizácie a kultúrnej nadvlády Západu sa obaja bez problémov zhodli. Nedotýka sa len ekonomiky (slobodného pohybu tovarov, finančných tokov), ale zasahuje aj do oblastí, ktoré vníma bežný človek. Tzv. svetokultúra je vytvorená vďaka nadnárodným mediálnym sieťam. Kultúra už prestala byť ušľachtilou opozíciou voči bezduchému zarábaniu peňazí. Stala sa tovarom.
Kultúrny kapitalizmus vďaka technologickému pokroku obchoduje s krásou, dizajnom, turistikou či reklamou. Mladí umelci sa stávajú stars: nehanbia sa budovať imidž s využitím marketingových metód, pracujú pre veľké firmy a reklamu. O hodnote umeleckého diela nerozhoduje jeho odlišnosť, ale predajnosť. To všetko sa deje bez zemepisných obmedzení: v roku 2007 dosiahol čínsky podiel na trhu s moderným umením 24 percent.
Zem sa stala planétou konzumentov. Konzumujeme služby a tovary v hypermarketoch, ale aj v kinách a letiskách. Stali sme sa vernými prívržencami módnych značiek. Hoci sa svetovo rozšírené značky objavili už pred sto rokmi (Kodak, Singer), dnes je ich expanzia neskutočná. Armani dáva meno hotelom, Porsche hodinkám a zapaľovačom a Virgin nie je iba hudobné vydavateľstvo, ale aj značka vody a mobilný operátor.
Svetokultúru formuje obrovský nárast kultúrneho priemyslu, médií a internetu. Dnes má kultúrny sektor obrat 1,3 bilióna dolárov a ďalej sa rozširuje. K univerzálnej kultúre, ktorá formuje naše postoje a životný štýl, patrí zásadný individualizmus. To vedie ku kríze tradičných inštitúcií, ideológií alebo politických strán. Do popredia sa dostávajú ľudské práva a teórie rovnosti.
Pohľad optimistu
Lipovetsky v týchto trendoch moderného sveta vidí aj pozitíva, a nepodlieha katastrofickej nálade. Hoci sa zdá, že všetko je uniformné a zjednotené pod taktovkou Západu, stále nezanikli národné štáty. V roku 1945 ich bolo 51, v roku 2008 ich môžeme napočítať už 192. Sme svedkami návratu náboženstva a rozvoja duchovných hnutí. Napriek dominancii angličtiny jazyková jednota nie je reálna, na svete sa stále hovorí tisíckami jazykov.
Napriek celosvetovej uniformite v obliekaní, stravovaní alebo životom štýle ľudia stále dbajú na vlastné korene a neboja sa odlišnosti. Ešte i „globálni“ manažéri, ktorí väčšinu života prežijú v hoteloch a hovoria niekoľkými jazykmi, venujú sa rovnakým športom, zostávajú spätí s krajinou svojho pôvodu. Globalizácia neumŕtvila demokraciu. Sme schopní „prevádzkovať“ ostré polemiky o charaktere štátu, historickej pamäti alebo o etických sporoch spojených s eutanáziou, potratmi či legalizáciou drog. Celý tento globalizačný pohyb môžeme podľa Lipovetského podstatne ovplyvniť výchovou a vzdelaním.
Profesionálny pesimista
Hervé Juvin nalieva inú kávu. V opise situácie sveta nemá so svojím partnerom v diskusii žiadny problém, hoci svojim slovám dáva dramatický ráz: „Nemôže nás prekvapiť, keď kdeaký miliardár zbohatnutý prevádzkovaním obchodného domu považuje za svoje právo meniť svet, keď hviezdy si osobujú právo kúpiť si deti, ktoré vďaka nim poznajú pozlátkovú budúcnosť, ale nepoznajú svojich rodičov ani vlasť, a nie je prekvapujúce, keď prvý humanitár odsúdi kasty, tradičné hierarchie a vieru, ktoré vymedzujú spôsob života určitých spoločenstiev.“ Juvin z hĺbky duše neznáša politickú korektnosť a všadeprítomnú (a podľa neho otravnú) teóriu rodovej či inej rovnosti. V globálnej kultúre cíti zakrpatenie demokracie a veľkú tragédiu skutočnej slobody.
Kultúra je podriadená diktátu užitočnosti. Svetokultúra nie je nič iné ako ekonomizácia sveta, lebo „každá rastlina, živočích, kus zeme a dokonca i muži a ženy volá, aby vydali svoj úžitok.“ Manažéri z Hiltonov si myslia, že zem je rovná. Mládež pobláznená virtuálnym svetom sa nestará o budúcnosť. Oslavovať vlastnú kultúra znamená zločin. Je zakázané pýtať sa na zmysel, jedinou úlohou je zmieriť sa s trhom, rastom a ich efektmi. Môžeme sa globálne dojímať nad utrpením kohokoľvek, ale už nikomu sa nechce rozlišovať obete a vrahov, vinných a nevinných.
Pri vnímaní kultúrnych diel (hlavne filmov) skončil kritický odstup. „Náraz zvukov a obrazov sa preženie ako vlna cez divákov.“ Totalita blahobytu hlása, že ľudia nemajú farbu pleti ani pohlavie. O kvalite rozhoduje počet kliknutí na googli. Medziľudským vzťahom panuje nadvláda nedôvery. Profesor Layard z London School of Economics uvádza, že v 60-tych rokoch sa 60 percent Američanov domnievalo, že môžu dôverovať svojim blízkym, dnes je toto percento o polovicu nižšie.
Globalizácia je presne takým ľudským projektom ako všetky iné. Má svoje riziká. Možno stojíme na pokraji priepasti alebo sa tešíme na úžasné obzory. Najhoršie, čo sa môže stať je, že budeme vlastné bláznovstvá bez diskusie považovať za nevyhnutnosť.
Přidat komentář