Recenze

Laqueur, Walter: Putin a putinismus

SME | 18. 6. 2009 | rubrika: Fórum | autor: Ľubomír Jaško

Dá sa pochopiť Putinovo Rusko?

Mnohé krajiny dokážu existovať bez doktríny, poslania či osudového predurčenia, Rusko nie.

 

O Rusku sa hovorí, že je to krajina, kde sa tisíc rokov vôbec nič nemení, a pritom každých desať rokov sa mení úplne všetko.

Má tento odveký ruský paradox logiku, ktorú je možné preskúmať a následne pochopiť?

 

Ako sa naučiť čítať Pravdu

Kniha Waltera Laqueura je okrem iného úžasným dôkazom intelektuálneho a vedeckého výkonu vo veku 94 rokov. Autor sa narodil v roku 1921 vo Vratislavi.

Unikol holokaustu odchodom na územie budúceho Izraela. Odtiaľ sa v polovici 50-tych rokov presťahoval do Veľkej Británie. Viedol londýnsky ústav súčasných dejín.

Prednášal históriu v Izraeli a v Spojených štátoch, hosťoval na Harvarde. Špecializuje sa na holokaust, sionizmus a politiku studenej vojny. 

Laqueur priznáva záujem o Rusko už od chvíle, keď sedemnásťročný navštívil v Jeruzaleme profesora - rodáka zo svojho mesta – a prejavil želanie študovať ruské dejiny. Profesor mu ako znalec stredovekých anglických dejín nepomohol.

Rozhodla náhoda. Pri pobyte v kibuci si zlomil nohu a susedka, ktorá sa narodila v Nikolajeve na brehu Čierneho mora, našla v ňom skvelého žiaka. Učil sa ruštinu, a tak pomerne rýchlo začal čítať Pravdu.

Pomohlo mu, že v tom čase noviny mali obmedzenú slovnú zásobu (sarkasticky ju odhaduje na osemsto až deväťsto slov). Neskoršie si ruštinu zdokonalil aj iným spôsobom.  Stretol ďalších Rusov, hŕstka z nich boli potomkami kresťanských sektárskych rodín zo Sibíri.

V Londýne viedol dvojmesačník Soviet Survey, ktorý sa venoval politickým a kultúrnym trendom v Sovietskom zväze.

Nakoniec sa mu podarilo to, čo je pre akademika najprospešnejšie – navštíviť krajinu, ktorej sa vedecky venuje. Rodičia jeho manželky (emigranti z Nemecka)  žili v letovisku na severnom Kaukaze. Zdá sa, že dlhé roky patril k prvým zahraničným návštevníkom tohto regiónu.

 

Bez doktríny Rusko neexistuje

Písať o Putinovi a „jeho“ Rusku je trendové. Je možné ešte objaviť Ameriku – prepáčte, vlastne Rusko? Laqueur ponúka fundovanosť, a tá žiaľ nie je v mnohých iných prípadoch zaručená.

Jeho pohľad na Rusko je komplexný. Vie o aktuálnom  mocenskom usporiadaní i procesoch ostatných desaťročí. S rovnakou istotou však píše o histórii ruských národných ideí a perspektívach, ktoré ešte len čakajú na svoje uskutočnenie. 

V istých chvíľach je mierne chaotický a nezrozumiteľný. Odbieha od hlavnej témy, zabúda sa v starých príbehoch a nedokončuje novšie. To všetko je odpustiteľné, zisky z čítania Laqueurovej knihy sú zásadnejšie.

Veľký priestor je venovaný novej doktríne, ktorá sa postupne v Rusku buduje. Mnohé krajiny dokážu existovať bez doktríny, poslania či osudového predurčenia, Rusko nie.

Je to relatívne známy mix: pravoslávne náboženstvo (a Rusko ako nový Jeruzalem), nacionalizmus, geopolitika ruského štýlu, euroazianizmus, pocit obkľúčenia a západofóbia.

To, čo pôsobí ako novinka, je vlastne stará vec. Viera v ruskú jedinečnosť siaha až k samým počiatkom. Pocit nepriateľstvo zo strany zvyšku sveta pestovali v minulých storočiach aj iné veľmoci. Rusi ho však mali aj napriek tomu, že „vonkajší“ svet nebol k nim nepriateľský, šlo o obyčajný a pritom hlboký nezáujem.

 

Silovici

Exkurz do obdobia konca sovietskej éry neprináša žiadne veľké objavy, skôr ide o poctivú sumu udalostí a postáv. Bez tohto premostenia je však pochopenie Putinovho vzostupu zásadne obmedzené.

Mlčanlivý malý muž využil – povedané obchodnícky – „medzeru na trhu“. Pre väčšinu Rusov to bola príšerná doba. Hmotne strádali, zločinnosť rástla, a bývalá veľmoc už veľmocou nebola. Príliš veľa strát a žiadne výhry.

Pokus o vytvorenie strednej triedy zlyhal, vznikla akurát špeciálna vrstva suberboháčov. Zloženie mocenskej elity sa za Putina zmenilo. Miesta Jeľcinových oligarchov obsadili bývalí pracovníci KGB. To je ruské špecifikum. „Politická polícia nebola vo vedení nikdy, ani za fašizmu a už vôbec nie za žiadneho iného politického režimu.“

Namiesto oligarchov začali pri kormidle stáť tzv. silovici. Na rozdiel od rozhádaných a politicky angažovaných zbohatlíkov silovici boli spätí putami zo starej školy,  prácou v KGB doma i v zahraničí. Taký je pôvod novej ruskej šlachty. 

 

Hybridná krajina   

Putinovské Rusko je vo všetkých smeroch hybridné. Západní analytici ho práve preto často nepochopia. Skúšajú naň len priamočiaru logiku.

Hybridný charakter majú aj oporné piliere súčasnej ruskej identity. Ide o „petroštát“, ktorý si zvykol profitovať z rastúcich cien ropy.

Toto materialistické vábenie majú vyvážiť zdanlivo spirituálne zdroje hrdosti a veľkosti. Paradoxom ideologického potvrdzovania ruskej výnimočnosti je príklon k fašizujúcim koncepciám.

Je príznačné, že vedúcou postavou ruskej pravice je muž, ktorý sa fotí s protitankovým granátometom  alebo kalašnikovom. Alexander Dugin je na zozname ruských mysliteľov vysoko. Pred ním je už len patriarcha, režisér Michalkov a pár ďalších.

V posledných rokoch sovietskej éry Dugin vstúpil do mládežníckej skupiny napodobňujúcej SS. Stihol sa stať sa univerzitným profesorom aj napísať šesťstostranový prehľad konšpiračných teórií. Mieša antiliberalizmus, sklon k mysticizmu a okultizmus. Rusov ovplyvňuje cez televízne relácie a internetové videá.

Takto vzniká súčasný ruský pocit. Nepriateľstvo voči Západu nie je reakciou na jeho konkrétne rozhodnutia a postupy, ale apriori zadefinovaným a nemeniteľným postojom.

To má zásadný vplyv na politiku voči putinovskému režimu. Nemá zmysel sa usilovať o zblíženie a kooperáciu, ruská veľmocenská ambícia Západ na milosť jednoducho nevezme.

 

Tlieskajú komparzisti

Laqueur píše aj o témach, ktoré popri Ukrajine a Putinovom kulte zanikajú. Zaujímavé je rozprávanie o demografii, tá predsa musí byť v ambicióznej veľmoci úspešne zvládnutá. Ide o krízu v prírastku obyvateľstva aj nedostatočný počet brancov pre ruské ozbrojené sily.

Ak nie je vyľudňovanie Ruska rozsiahle, je to dôsledok prisťahovalectva. Podľa Svetovej banky v Rusku pracuje viac ako dvadsať miliónov zahraničných robotníkov, len milión legálne.  A hoci Rusko pohŕda multikultúrnym snom Západu, samo sa stáva mixom národností a kultúr.

Uvažovanie o zdrojoch budúceho konfliktu nie je veselým čítaním. „Aj tí najväčší optimisti na dlhú nadchádzajúcu dobu cítia potrebu silnej ruky kontrolujúcej reformy. Každá reforma  v ruských dejinách  už od dovozu zemiakov bola zavedená zhora a obvykle napriek značnému odporu.“

Rizikami zostávajú ekonomické vyhliadky (nižšie ceny ropy dokážu schladiť aj slovanské emócie), všeobecná apatia rozšírená medzi mladými Rusmi a stredoázijské konflikty.

Ruský šovinizmus dnes obrátený proti Západu sa môže preorientovať na národnostné menšiny a cudzích robotníkov.

Po skončení studenej vojny je toto veľké rozčarovanie. Autoritárska mentalita ruských vládcov sa môže zmeniť len vďaka kultúrnej revolúcii, ku ktorej zatiaľ nedošlo.

Čítanie o Rusku je vždy užitočné, a pritom beznádejne márne pre všetkých, ktorí sa už rozhodli pre svoju geopolitickú vieru.

Laqueurova kniha ukazuje jedno: tlieskať ruským ambíciám sa neoplatí. Pokiaľ vám chýba príslušnosť k tomuto vyvolenému národu na Východe, ste len obyčajným komparzom.